Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

40.

Z pohľadu Yasmine

 Odišla som za otcom. Čakal ma pri recepcii a vybavoval nejaké veci. Pravdepodobne s Justinom. „Pomôžem vám?“ usmiala sa recepčná. „Nie, vďaka.“ Kývla som hlavou. Otec sa otočil hlavou ku mne. „Nebudem to teraz riešiť. Treba vypísať tieto formuláre.“ Podal mi asi tri papiere. „Tak to mám čo robiť.“ Vzdychla som si a pobrala som sa s papiermi sadnúť si niekde na stoličku. Meno, Priezvisko, adresa, dátum a miesto narodenia, meno matky a otca, kontakt na niekoho blízkeho. Bože, to nezvládnem sama ani keď sa poskladám. Vytiahla som mobil a napísala smsku Angie.

Pre Angie: Ahoj, need UR help.

Od Angie: What's up?

Pre Angie: Justin je v nemocnice. Potrebujem jeho údaje.

Od Angie: Čo sa mu stalo? Je v poriadku?

Pre Angie: Všetko bude v pohode. Clark už po vás ide. Zbaľ mu veci.

Od Angie: Na koľko?

Pre Angie: Asi tak na týždeň. Vyplním, čo viem.

Od Angie:  Dám ti číslo na Jazzy. S ňou to zvládneš aj cez phone.

Pre Angie: Okay, I'm waiting.

Od Angie: 0917 XXX XXX (domyslíte si niečo)

Uložila som si to číslo. „Yasmine, dáš mi kľúče od auta?“ prišiel za mnou Clark. „Tu máš. Ľúbim ťa.“ Podala som mu kľúče a pobozkali sme sa. Potom už odišiel po Angie a ostatných.Zavolala som na číslo, ktoré som si predchvíľou uložila. „Áno?“ zdvihla mi prekvapená Jazzy. „Ahoj, Jazzy. Tu Yasmine. Som v nemocnici. Justin bude v pohode. Clark po vás ide, Justin vás chce vidieť. Potrebujem vyplniť nejaké formuláre. Pomôžeš mi s tým?“ snažila som sa urýchlene vysvetliť situáciu. „No ehm... tak dobre. Čo ti treba?“ fajn. Jazzy by som mala zmáknutú. Takže, kde začať. Stratila som sa v tých papieroch. Vzala som prvý, ktorý mi prišiel pod ruku. Bol to ten, ktorý som mala v rukách aj predtým. „Meno a Priezvisko, ale to viem. Justin Bieber, však?“ myslela som si, že to viem. „Justin Drew Bieber.“ Opravila ma Jazzy. Fajn, paráda. Takže o nich neviem nič. Hlasno som si vzdychla. Mobil som si pri uchu podržala ramenom a začala som písať. Justin Drew Bieber.  „Adresa?“  o tomto nemám ani tušenia. „Los Angeles (vymyslite si ulicu) 69.“ Nedalo mi to. Musela som sa zasmiať. „Vážne? 69?“ nadvihla som jedno obočie aj keď to Jazzy nemohla vidieť. „Je to Justin. Čo iné si čakala? Čo je tam ďalej?“ pozrela som sa naspäť do papierov. „Dátum a miesto narodenia.“ „1.3.1994 o 12:56 v St.John's Hospital izba číslo 126. London (Ontario) Kanada.“  Snažila som si to zamapätať a vcelku sa mi to podarilo, až na tú izbu. Ale to nie je potrebné. Postupne sme vyplnili všetko, čo tam bolo.

 Z pohľadu Angely

 Pár minút po tom, čo som dovolala s Yasmine prišiel Clark na mojom aute. „Už si im to povedala?“ prikývla som.„Idete všetci?“  opýtal sa Clark, aj keď už zrejme odpoveď poznal. Celý čas som plakala. „hej.“ Postupne sa ozývali chalani. „Nezmestíme sa do jedného auta.“ Skonštatoval Clark. „Šoféruj toho čierneho krásavca. V garáži mám druhé auto. To budem šoférovať ja. Rozhodnite sa kto ide s kým. Ale traja musíte ísť so mnou.“  Keby mohli tak by všetci išli s Clarkom. Najmä tí, ktorí vedia ako šoférujem. Išla som si do izby po kľúče od Bugatti Veyron Supersport. V každej mojej garáži  mám nejaké krásne,luxusné a rýchle autíčko. Sú to moji miláčikovia. Niektoré boli dokonca ako darček od spokojných klientov. Bol by to úžasný život, keby som nemusela riešiť to, čo riešim. Rozbehla som sa vonku. Tam už stáli chalani s Jazzy. „Tak kto ide so mnou?“  pýtala som sa cez plač. „Jazzy, Jaxon a ďalej sa obetuje Jake.“ Zasmial sa Clark. „My už pôjdeme. Stretneme sa v nemocnici.“  Prikývla som na znak, že som rozumela Clarkovi. Otočila som sa a išla ku garáži. Počula som ako kruto trepli chalani s dverami na aute. „Trochu citu by neuškodilo!“  povedala som viacmenej sama pre seba. Tlačítkom som otvorila garáž a vošla som dnu. Nasadla som do auta a naštartovala. To príjemné vrčanie motora. O môj bože. Dokázala by som to počúvať hodinami. Rýchlo som vyšla z garáže a zastavila som pred Jazzy, Jaxonom a Jakeom. „Nasadať.“ Otvorila som okno. Prikývli a postupne všetci nasadli. Vedľa mňa v predu sedel Jaxon. „Pripútajte sa. Do istoty.“ Upozornila som ich. pomaly som už prestávala plakať. Jazzy mala tašku s vecami pre Justina pod nohami. Dupla som na plyn. Inokedy by som si užívala jazdu, ale teraz som sa potrebovala dostať do nemocnice. „Ang...“ „Rýchlo, sáčok!“  zvrieskla som po Jaxonovi. Bolo mi to trošku ľúto, ale nechcem potom čistiť niečie zvratky. Vytiahol sáčky a podal ich dozadu. Jake. No paráda. Zastavila som pred nemocnicou. Všetci sme vystúpili. „Jake si v pohode? Nechcela som... len som sa chcela dostať do nemocnice. Nabudúce už budem dávať pozor, sľubujem.“ Ľútostivo som sa pozrela na Jakea. Bol na tom biedne. „Už je to v pohode.“  Vystrúhal grimasu, ktorá sa mala podobať na úsmev. „K úsmevu to  má ďaleko, ale beriem to. Ideme?“ očami som prešla po všetkých. „Hej.“ Smutne povedala Angie. Vošli sme do nemocnice a tam už všetci stáli pri Yasmine. „Tak čo?“ s nádejou v očiach som sa pozrela na Yasmine. Snáď ma pre nás dobré správy. „Môžete ísť všetci za ním. Len ho nerozrušte.“ Usmiala sa. „Nechceš ísť s nami?“ prosebne som sa na ňu pozrela. Neviem, či to tam zvládnem. Mám síce Jazzy, ale aj ona bude zničená. Všetci sme išli za Yasmine a Clarkom. Išli sme dlhou chodbou, akoby sme hľadali nejaký portál do tretieho sveta. Zastavili sme pred nejakými dverami. Clark zaklopal a vošli sme dnu. Uvidela som ho ležať na posteli. Okamžite som mala slzy v očiach. „Justin...“ veľmi som sa rozplakala.  „Ahojte.“ Povedal veselo akoby sa nič nestalo. Podlomili sa mi kolená. Fredo ma zachytil. Musela som si sadnúť.