Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

80.

Zlatíčka, pomaly začína škola a ja neviem, ako to budem popri všetkom stíhať. Keď sa bude dať, tak budem písať. Pomáhajú mi vaše komenty aj votes. Na tom však nezáleží. Ďalšia časť iba pre vás :)

Po týždni

Z pohľadu Angely

Prebuď sa. Si dobré dievča so zlými myšlienkami. A tak to má byť. Dobré dievčatá sa dostanú do neba, zlé všade. Máš na výber. Buď budeš dobrá alebo zlá, kurevsky zlá. Toto je tvoj nový začiatok. Čisté záznamy. Žiadna basa, nič. Nikto z biznisu ťa nepozná. Známosti treba zbierať od znova. Tam kde si spravila chybu minule, teraz nemusí byť ani jediný náznak chybičky.

 Prebrala som sa na zvuky v mojej hlave.  Príjemný hlas mi všetko šepkal do ucha. Raz sa objavil na jednej strane a potom na druhej. Boli to záblesky. Pomaly som otvorila oči. Som v nemocnici. A budem tu ešte pekne dlho. Hlas v mojej hlave znie ... inak. Cudzo.

„Ste si istá tým, že to chcete podstúpiť? Môžu nastať hocijaké komplikácie a vy to nemusíte prežiť,“ povedal mi doktor. „Keby som to nechcela, tak tu nie som,“  nahodila som otrávený ksycht. „Musím vás však poučiť. Sadnite si,“ ukázal mi na stoličku vo svojej ambulancii. Posadila som sa a čakala som, čo zaujímavé (nudné) z neho vypadne. „Po operácii sa budete zotavovať dlho. Táto doba sa nedá presne určiť. Každý sa zotavuje rôzne dlho. Do zamestnania nebudete môcť vstúpiť hneď po zákroku. Budete si musieť zvyknúť na svoje nové telo. Všetko bude iné. Budete mať inú výšku, váhu. Priatelia a rodinní príslušníci danej osoby vás budú poznať, ale vy ich nie. Problémom bude najmä iný hlas. Na ten si pacienti zvykajú najťažšie. Hlas a telo. Inak sú úplne v poriadku. Ak všetko pôjde podľa plánu a vy sa budete zotavovať priemernou rýchlosťou, o mesiac by ste mohli byť doma,“   

Unavene som si vzdychla. Mesiac. Jeden dlhý mesiac budem musieť stráviť medzi štyrmi bielymi stenami, na ktorých nie je nič zaujímavé. Nadvihla som hlavu, že sa postavím. Lenže ono to nie je úplne také ľahké. Hlava váži snáď tunu. Nazad som ju hodila na vankúš do postele. Všetky prístroje začali hrozne pípať. Obzrela som sa okolo seba, ale nemyslím si, že by som umierala. Pozrela som sa na ruku a uvidela som vypadnutú hadičku.

Ak budem stále taká šikovná ako teraz, tak má čaká zaujimavý život. Vyľakaný doktor vbehol do izby a niečo vravel sestričke. Tá sa okamžite rozutekala. Asi po nejaké lieky alebo čo. "Ehm," odkašľala som si. Bože, aj môj skutočný hlas je iný. Doktor na mňa otočil hlavu, "A slečna Collins alebo mám vravieť Delevigne?" spýtavo sa na mňa pozrel. Odkiaľ mám vedieť, čo sa v takýchto situáciách robí? Asi by ma mal oslovovať Delevigne, keďže je to jej telo. Len mi bude trvať, kým si na to zvyknem. A Anjel smrti už nebude súvisieť s mojím meno.

"Asi Delevigne," nie som si istá svojou voľbou. V každom prípade to môžem hocikedy zmeniť. Len sa musím stretnúť s tým jej priateľom a zistiť nejaké veci o Chleo. Čo má rada a čo nie. Jej telo bude reagovať na to a nie na moje predošlé chute. Čo je divné, ale ja s tým nič nespravím. "V poriadku, slečna Delevigne," snažil sa byť milý ten doktorko. Usmiala som sa. Nechcela som sa usmiať, jednoducho sa to stalo.

"Všetko je zatiaľ v poriadku. Budete tu však ešte musieť ležať. Poskytneme vám nejaké informácie o živote slečny Chleo , aby ste sa mohli zorientovať. Zvyšok je už len na vás," povedal po vyšetrení doktor. Skvelé. Srší zo mňa entuziazmus. To je zvláštne. Prinajmenšom. "Zatiaľ dovidenia," pozdravil sa a odišiel. Odzdravila som sa mu. Ak zo mňa teraz bude taká slušňačka, tak to som mohla radšej zomrieť.