Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

41.

Z pohľadu Justina

 Všetci prišli ku mne do izby. Boli tam ďalšie dva dievčatá okrem Yasmine. Jedna z nich mala rovnaké oči s jedným chalanom. Predpokladám, že to boli dvojičky. Nechcem výjsť za idiota, tak si radšej počkám, kým sa mi sami nepredstavia. To druhé dievča bolo vážne nádherné. „Ahoj.“ Pozdravil som sa veselým tónom. V podstate mi nič nebolo. Je to len amnézia. Pravdepodobne dočasná, takže sa nemám čoho báť. Časom si na všetko spomeniem. Tomu dievčaťu sa podlomili nohy a nejaký černoch jej pomohol sadnúť si na stoličku. Celý čas plakala. „Takže...“ potiahol som sa za vlasy. Bolo to také trápne. Všetci ma poznali, ale ja som nevedel, kto sú oni. „Ja som Jazzy,..“ ozvala sa tá s rovnakými očami, ako mal ten chalan. Takže predsa je to len moja sestra. „moja sestra.“ Doplnil som ju a usmial som sa. „Ako to vieš?“  prekvapene sa na mňa pozrela. „Niektoré veci mi už stihol Clark povedať. Ty si predpokladám Jaxon. Môj brat a dvojička Jazzy.“ Ukázal som prstom na chalana s rovnakými očami, ako mala Jazzy. „Nazdar, bro.“ Dali sme s Jaxonom ťukes. Príjemný začiatok. „Riley“ „Jake“ „Nikolas“ „Chaz“ „Ryan“ „Fredo“ postupne sa mi predstavoval každý z nich. „Angie?“ váhavo som oslovil dievča, ktoré plakalo na stoličke. „Ty... Ty si na mňa pamätáš?“ odhrnula si vlasy z očí. V očiach sa jej zablýskala nádej. Teraz ju budem musieť sklamať. „Nie. Ja len.. Poď si ku mne sadnúť.“  Spanikáril som a nevedel, čo mám povedať. Potľapkal som na mieste vedľa mňa. „Aha..“ sklamane sa na mňa pozrela. Nechcel som ju zraňovať, aj keď ju nepoznám. Postavila sa zo stoličky a pomaly kráčala k posteli. „Tak my vás necháme osamote.“ Usmiala sa Yasmin. „Ale žiadne somariny.“ Podotkol Fredo. Všetci sme sa začali smiať. Teda skoro všetci. Angie nie. Postupne odišli a Riley zavrel dvere. „Možno si na mňa nepamätáš. Ani neviem, čo ti mám na to vlastne povedať. Nie sme spolu dlho, ale jedno viem určite. Si výnimočný. Večne sa hádame a miestami jeden po druhom hádžeme nože. Doslovne. Ale niekedy máme svoje chvíľky, keď sme na seba milí. Napríklad, keď sme spolu sledovali hviezdy z balkóna alebo keď sme tancovali v daždi a potom sme sa bozkávali v bazéne. Neviem, čo nás spája, ale viem, čo nás rozdeľuje. Je to..“ „Pšt.“ Skočil som jej do reči. Bola taká smutná, keď mi to všetko hovorila. Musím ju nejako utešiť. Neviem ako, pretože ju nepoznám. Neviem, čo by jej spravilo radosť. Ruže? Bomboniéra? Nie, treba vymyslieť niečo originálnejšie. Pozrel som sa jej do očí a odrazu mi srdce začalo byť oveľa rýchlejšie. Neexistovalo nič okolo nás. Iba ja a ona. Mal som neskutočné nutkanie pobozkať ju. Tvárou som sa priblížil k nej a priložil moje pery na tie jej. Najprv bola prekvapená. Už som sa chcel odtiahnuť a ospravedlniť sa jej, keď so mnou začala spolupracovať. Bolo to také výnimočné. V bruchu som mal neskutočné množstvo motýľov a v hlave prázdno. Bozkávali sme sa jemne, akoby sa mal každú chvíľu jeden z nás rozpadnúť, akoby sme boli z papiera. „prepáč.“ Odtrhol som sa od nej a sklopil som hlavu. „Neviem, čo mi to napadlo. Bol to impulz a hrozná hlúposť v jednom.“  Bál som sa jej pozrieť do očí. Čo keby mi za to vynadala? Mal by som to ľutovať, ale niečo ma k nej ťahalo. Mal som chuť ju znova pobozkať. Nie, Justin, musíš sa ovládať. Hovoril mi nejaký hlas v mojej hlave. Žeby svedomie?  

Z pohľadu Angely

 Bola to hlúposť? Vážne to bola hlúposť? Veď sme bozkávali už toľkokrát. A to nevravím o tom, že sme spolu aj spali. „Zlatko, bolo to všetko možné, len nie hlúposť. Hlúposť by bola, ak by si to neurobil.“ Nadvihla som mu hlavu a pozrela som sa mu do očí. Rozplakala som sa. Tentokrát to však nebolo od smútku. Boli to slzy šťastia. „Milujem ťa.“  Vyšlo zo mňa celkom nečakane a úprimne. V očiach mu zasvietili iskričky. „Nejako to spolu zvládneme.“ Povzbudivo som sa na neho usmiala. Na Justinovi bolo vidieť zreteľné obavy. Nevravím, že ja som sa nebála. Mala som strach. Čo keď si nespomenie na to, kto som? Alebo si nespomenie na to, čo ku mne cítil a nezamiluje sa znovu do mňa? Alebo nebude chcieť to bábo, ktoré nosím pod srdcom. Naše bábo. Boli to zázračné slová. Budeme mať bábo. Malý zázrak. Justin a ja. Keď to bude chlapec, tak bude po ňom. Hnedé vlasy a nádherné karamelové oči. Bude plný života a nebude sa ničoho báť. A ak to bude dievčatko, tak bude mať tmavohnedé vlasy po mne. Živo som si predstavila, ako malý Justin alebo malá ja behá po záhrade u mňa v Miami alebo v L.A. Bola to nádherná predstava. Opäť mi vyhúkla z očí ďalšia slza. „Neplač.“  Bruškom prsta mi Justin zotrel slzu. „To je v poriadku. Predstavila som si naše bábo, ako behá po záhrade.“ Vysvetlila som mu, prečo sa na mojej tvári objavila slza. „Naše bábo.“ Zopakoval po mne. „Znie to vážne nádherne. Určite bude po tebe.“ Zasmial sa Justin. „Ak bude po mne, tak by si chalani mali dávať na ňu pozor.“ Zasmiala som sa nad predstavou, ako ich mláti, keď ju potiahnu za vlasy. Neverím, že aj ja som kedysi bola takáto. „Ak jej niekto ublíži, tak potom ublížim ja jemu.“ Povedal úplne vážnym hlasom Justin. „Ale ak to bude chlapček, tak z neho bude bitkár.“  Predstavila som si malého Justina, ako sa bije s nejakým chalanom, pretože pozval dievča, ktoré sa mu páči na rande skôr ako on. Bolo to vtipné. „Čo ak to budú dvojičky?“  tak toto mi nenapadlo. „Tak potom ešte lepšie.“ Radostne som sa usmiala. „Justin, chcem byť s tebou. Navždy.“ Chytila som ho za ruku.

 Z pohľadu Justina

 Angie ma chytila za ruku. Prebehlo mnou tisíc voltov. V hlave sa mi začali zobrazovať rôzne obrazy. Bol na nich malý chlapec, ktorý mal hairflip. Hral na gitaru, bicie, trúbku. Potom to bol teenager, ktorý spieva. A nakoniec ja, ako zabíjam ľudí. Bolo to strašne veľa obrazov a hlavou mi lietali rýchlosťou svetla. Bolo to akoby zostrih môjho života. Niečo neuveriteľné. V tej sekunde, ako sa Angie dotkla mojej ruky som si spomenul na všetko. Na každý detail z môjho života- od detstva až po súčasnosť.  Samozrejme, že medzi spomienkami bola aj Angie. To, ako sme sa spoznali. Aj to bozkávanie v bazéne, tancovanie v daždi a pozorovanie hviezd. A aj naše hádky, ktoré neboli príjemné. Bolo to  vážne neskutočné. Neviem, či sa to stalo kvôli tomu, aby som si spomenul, alebo to bolo vďaka tomu, že sa ma dotkla Angie. „A-Ako si to spravila?“ trošku trasľavým hlasom som sa jej opýtal. „Spravila čo?“  „Keď si mi chytila ruku, tak som si na všetko spomenul.“  Pootvorila ústa, že niečo povie, ale zostala ticho. „Ja-ááá.... neviem.“ Nakoniec len nadvihla ramena. „Vážne si na všetko pamätáš?“ s úsmevom na tvári sa ma opýtala.  „Na všetko.“ Uistil som ju.