Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

49.

Viem, že mi to trvalo dlho.. prepáčte.. :( 

Z pohľadu Angely

 Povedala som Justinovi presne to, čo mi povedal lekár. Momentálne je to v takom štádiu, že je celkom nádejné, že sa to operáciou odstráni. „To nemôže byť pravda!“ začal vrieskať Justin. Reaguje horšie, ako som si myslela. „Je to pravda. Poď domov. Tam sa o tom v pokoji porozprávame.“ Potiahla som ho za ruku. Musí odtiaľto urýchlene odísť, pretože inak niečo rozmláti. Vyšli sme von z nemocnice.  Chytila som ho za ruku. Namierili sme si to domov. „Ty máš vážne rakovinu?“ Opýtal sa ma, keď mu skončil hisák. „Hej. Rozmýšľam, že pôjdem na tú operáciu, čo mi navrhol doktor. Ale o tom ti poviem viac doma, pretože budú zvedaví aj chalani a mne sa to nechce vysvetľovať viac než jeden raz. Ani pre mňa to nie je také ľahké, ako sa zdá.“ Vzdychla som si. Najradšej by som sa o tom s nikým nerozprávala. Robila by som si svoju prácu dokedy by som mohla a potom by som jednoducho zomrela. Svoj majetok by som prepísala na Amandu, pretože si to zaslúži. Lenže teraz, keď som s Justinom, tak mu musím o všetkom rozprávať. Navyše čakám bábo. To je pre mňa posvätná vec. Síce som sa ako malá nehrala, že budem mať obrovskú svadbu a veľa detí, nie to ešte snívať o šťastnom konci, ale dieťa si zaslúži žiť. Práve preto nezabíjam deti. Po zvyšok cesty nás obklopovalo ticho. Vonku už bola tma. Zasvietili sa pouličné lampy a Miami začínalo žiť ešte viac, ako cez deň. „Sme doma.“ Prerušila som ticho až keď sme stáli pred domom. Justin nič nepovedal. Spoločne sme vošli dnu. Vyzuli sme sa a vošli sme do obývačky. Sedela tam Yasmine, ktorá plakala Jakeovi v náručí. Justin si s kamenným pohľadom sadol na gauč. Vošla som do kuchyne. Stál tam Fredo a niečo kuchtil. „Ahoj, Anjelik. Nechceš si oddýchnuť? Vyzeráš byť unavená.“ Milo sa ma opýtal Fredo. Je strašne starostlivý v takýchto situáciách. „Pôjdem si ľahnúť. Ale najprv vám musím niečo povedať. Je to dosť súrne. Myslíš si, že chalani vydržia bez večere, kým im to poviem?“  Smutne som sa pozrela na Freda. Nechcem, aby chalani kvôli mne hladovali. Určite sú aj oni rovnako vyčerpaní ako ja. „Ja im nerobím večeru. Vyzerám snáď ako kuchár? Robím to len pre seba a ja to vydržím.“ Zasmial sa Fredo. Aspoň niekto má v tomto dome pozitívnu náladu.

 Z pohľadu Ryana

 Z nemocnice sme si to namierili rovno domov. Nemali sme náladu na nič iné. Veď kto by aj mal, keď jeho parťák leží v nemocnici a ani nevie, či to prežije? Hodil som sa na posteľ v mojej aktuálnej izbe. Chvíľu som sledoval strop, ale potom ma to prestalo baviť. Nechápem, ako môžu ženy v tých romantických filmoch civieť na strop celé hodiny. Ja mám problém pár minút. Neviem, čo mám robiť. Keby som mohol, tak by som sa hodil o zem. Ale nedokážem to spraviť dostatočnou silou, aby som mohol skončiť v nemocnici. Tam by som celý čas len spal alebo balil nejaké pekné sestričky. Aspoň na niečo by to bolo dobré. Mám skvelé nápady! Irónia vo mne sa nezaprie. Mám to! Prečítam si nejakú knihu. Teraz to myslím vážne. Nemotorne som sa postavil z postele. Prešiel som k nočnému stolíku. Možno tu bude mať Angie schované nejaké knihy. Na moje šťastie som tam objavil nejaké sci-fi. Snáď to bude niečo, čo sa bude dať čítať. Je dosť možné, že sa do toho Angie ešte ani nepozrela. Nepoznám dievča, ktoré by malo rado sci-fi. Podľa mňa je to čisto chlapská záležitosť. Prelistoval som prológ. Nechápem, na čo to spisovatelia vôbec píšu. Aj tak si to prečíta maximálne jeden človek z dvadsiatich. Sú tam napísané samé nepodstatné sračky. Tak fajn. Prvá strana. Idem na to! knihu som nedržal v rukách celú večnosť. Ale zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy. Dúfam, že ma takto žiaden s chalanov neuvidí. Mali by zo mňa doživotnú srandu. To by som neprežil. Sme síce parťáci, ale z takýchto somarín si dokážu uťahovať hodinami. Pre nich iná literatúra ako Playboy snáď ani neexistuje. Už som sa chystal prečítať prvú vetu, keď mi niekto zaklopal na dvere. „Do riti!“ zmocnila sa ma panika. Fajn, hlavne pokoj. Rýchlo som schoval knihu pod posteľ. „Ďalej!“ Zakričal som. Neviem, čo za idiota stojí za dverami. Možno že to bude niekto schopný a preruší tú nudu.  Na moje prekvapenie stál vo dverách Justin. „Čo je, bro?“ vyzeral byť dosť ustarostený. „Angie nás všetkých volá dole. Chce nám niečo povedať.“  Zamrmlal si popod nos a vrátil sa odkiaľ prišiel. Vzdychol som si a pomaly som sa postavil z postele. „Rýchlo!“ zvrieskol po mne Justin, keď videl, ako sa vlečiem do obývačky. „Veď už idem.“ Vyštekol som na neho. Je strašne podráždený. Tento večer neskončí dobre. Je tu nejaká hustá atmosféra. Sadol som si na gauč vedľa Jakea a Freda. 

Z pohľadu Angely

Ryan prišiel do obývačky ako posledný. Justin bol z toho celého na nervy. Neviem, či robím dobre, ak im to poviem. Bude z toho ešte viacej nervózny a potom sa pobije s niektorým z chalanov. „Mohla by si už začať?“ vyštekol na mňa Justin. „Nie, nemohla! Ani mne to nie je ľahké povedať!“  automaticky som nahodila nasratý tón. „Ak sa nám to rozhodneš kurva povedať, tak mi daj vedieť. Nemienim tu sedieť celý večer!“ Justina chytil jeden z jeho amokov. Postavil sa a nervózne buchol päsťou do steny. „Kto ti tu káže sedieť?! Môžeš vypadnúť a hneď, keď sa ti niečo kurva nepáči!“ Zvrieskla som na neho, ale ihneď som to oľutovala. Opäť som začala silno kašľať. Rýchlo som sa vytratila do kuchyne. Nepotrebujem, aby chalani videli ako vykašliavam krv. „Anjelik si v poriadku?“ pribehol za mnou do kuchyne Jake. Otočila som sa mu chrbtom. „Hej, som. Neboj sa. Ochvíľu sa vrátim k vám a všetko vám poviem.“ Zdvihla som ruku na znak, že môže ísť. Neuvedomila som si, že mám na tej ruke krv. „Ang..“ Kurva! Všimol si to. „Som v pohode. Choď!“  rýchlo som išla ku dresu a umyla som si ruku. Už s umytou rukou som sa otočila k Jakeovi: „Vidíš, som v poriadku.“ Spravila som sa akoby nič. „Mala si tam krv. Nerob sa.“ Vážnym no zároveň starostlivým hlasom mi protirečil Jake. „Fajn, priznávam sa. Už môžeme ísť do obývačky?“ Rýchlo som zmenila tému. Snáď povolí. Aj tak sa čochvíľa všetko dozvie. „Poďme.“ Otočil sa a spolu sme prišli do obývačky. Sedeli tam všetci chalani. Justin ešte stále stál. „Takže, Jake s Justinom si všimli, že vykašliavam krv. Mám rakovinu pľúc. Zomriem, to je jasné. Neviem však kedy. Ale je tu jedna možnosť. Operácia. Nie však obyčajná. Málokto o nej vie. Celé sa to drží v tajnosti.“  Snažila som sa im povedať všetko, čo najrýchlejšie. Možno, že keď im to poviem rýchlo, tak to vezmú lepšie. „Počkaj, čo? Ty máš rakovinu? Prečo si mi to nepovedala?“  Odrazu starostlivo sa ma opýtal Justin. „Pretože sa mi o tom ťažko rozpráva. Navyše, aha ako reaguješ.“ Trochu precitlivene som zareagovala. „Aká je tá možnosť?“ ozval sa Riley. „Ako som povedala, je to operácia.“ Ak im to poviem príliš rýchlo, nevstrebú to. „Je to operácia mozgu. Treba nájsť vhodného darcu. Mozog Angie sa dá do iného tela, ktoré má všetky orgány v poriadku, ale zlyhal mozog. U Angie však zlyhávajú pľúca, takže bez tejto operácie neprežije. Bude vyzerať inak. Bude mať telo darcu. Myslím si, že lekári budú mať toľko súdnosti a dajú jej ženské telo. Stále to však bude Angie. Bude si všetko pamätať, tak ako doteraz. Lenže pri tejto operácii príde o svoje terajšie telo a to znamená..“ iniciatívu prevzala Yasmine. Otec jej o tej operácii určite rozprával. Teraz to však musím chytiť do vlastných rúk. „... že prídem o dieťa.“ Dokončila som namiesto nej. Rýchlo som sa pozrela na Justina. Bolo mi to ľúto. Malo to byť naše dieťatko. Naša malá princeznička alebo princ. Stál ako prikovaný. „Je mi to ľúto Justin,“  postavila som sa a namierila som si to k nemu. „Nie je ti to ľúto. Tebe na ľudských životoch nezáleží!“ vrieskal na mňa Justin. „Ani nevieš, ako veľmi mi to je ľúto,“ začínali ma štípať oči. Justin bol v tvári celý červený. Priblížila som sa k nemu. Chcela som sa mu vrhnúť do náručia, aby mi povedal, že všetko bude v poriadku. Nestalo sa však. Uhol sa a odišiel z domu. Na znak toho, že sa hnevá, trieskol dvermi.