Angel Of Death (Story With Justin Bieber)

114.

Z pohľadu Chloe 

Do celého tohto sa nám zamiešala Rosalie. Konečne sme si to mohli všetko spolu vysvetliť, ale nie, ono nám to musí niekto prekaziť. Nie, žeby mi niečo vadilo, ale vadí mi to! Vadí mi tu ona! Ale čo narobím? Zabiješ ju. Jasnačka a dom zostane na koho? Tá suka určite nemá napísané závet, veď prečo aj? Nečaká smrť. Aspoň nie v najbližšom čase. A preto ju v najbližšom čase nemôžem zabiť. Môžeš. V podstate hej. Písmo mám celkom podobné, takže možno by to šlo. Zatriasla som hlavou. Bože môj, nad čím to rozmýšľam? Chcem ju zabiť, ale nie takýmto spôsobom. 

Hlavne, nie pred Justinom. V takomto stave som nebezpečná. Chcem ju zabiť pomaly. Veľmi pomaly niekde v tmavej, vodou nasiaknutej miestnosti, kde ju nikto nebude počuť. Nikto okrem mňa. Jej zúfalé stony a agonické výkriky budú pre moje uši ako lahodná pieseň, ktorá bude trvať tak dlho, ako budem chcieť ja a Rosalie s tým nič nespraví. "Veľmi dobre si na to pamätám," usmiala som sa na Rosalie a pomaly k nej spravila krok, "boli to perfektné narodeniny, však?" vonkajšou stranou dlane som ju jemne pohladila po líci. Cuklo ňou. Pozrela som sa na Justina a jeho pohľad behal zo mňa na Rosalie a z Rosalie na mňa. 

Rosalie odo mňa odstúpila. "Neviem o čo ti ide Angela, ale určite sa ti to nepodarí. Nič sa ti nepodarí!" nahnevane dupla nohou. Otočila sa a pritom dramaticky pohodila vlasmi. Následne si to ráznym krokom namierila najpravdepodobnejšie do svojej izby. Keď bola Rosalie v nedohľadne, pozrela som sa na Justina. Z jeho očí sa nedalo nič vyčítať. Bol zmätený. Úprimne? Totálne sa mu nečudujem. Kto by nebol zmätený a rozrušený po takomto výstupe dvoch milovaných sestier? "Prepáč." Rada by som sa pri takomto úprimnom ospravedlnení na neho pozrela, lenže nedokážem to. 

"Za čo sa chceš akože ospravedlňovať?" Justin zvrieskol z plného hrdla, na čo som nebola pripravená a riadne mnou cuklo. Od strachusom zavrela oči. "No tak. Za čo?!" ďalej vrieska a mnou celý čas cuká. Je mi zle. Točí sa mi v hlave ako na kolotoči a tento hluk tomu vôbec nepomáha. "Odpovedaj mi, keď sa ťa na niečo pýtam a pozeraj mi aspoň raz do očí, ak to myslíš vážne!" Po tomto jeho predslove som pomaly pootvorila jedno oko. Justinova ruka sa blížila ku mne. Od strachu som zase zavrela oči a pod vplyvom reflexu som sa skrčila zo strachu, že ma Justin udrie. 

"Ale, ale, ale ..." Z Justinovho hrdla sa vydral hlasitý smiech. "Maličká, nebodaj sa ma bojíš?" jemne ma pohladil po líci. Rovnako ako som to spravila predchvíľou Rosalie. "Nie," odsekla som jednoducho, no aj počas toho sa mi stihol zlomiť hlas. "Zlé dievča. Prečo mi klameš?" Justin vzal svoju ruku z môjho líca. "N-N-Neklamem," z hrdla sa mi draly vzlyky spolu s mojou odpoveďou. "A zase. Čo len s tebou spravím, keď mi stále len klameš?" z jeho hlasu ide pocítiť, že si celú túto situáciu užíva. "J-Ju-Justin prosím... len mi nič ne-ne- nerob" od návalu všetkých emócií, momentálne hlavne strachu, sa nemôžem cez vzlyky ani poriadne nadýchnuť. 

"Niečo s tebou spraviť musím. Inak to predsa nejde," milo sa na mňa usmial. Ak by predchvíľou nebol taký, aký bol, tak by som mu uverila, že so mnou nič nespraví. Lenže teraz? Čo mám robiť teraz? Na útek nemám dosť síl. No sily by sa možno našli, ale odvahy mám v sebe momentálne asi toľko, koľko je na tomto svete ľudí bez úchylky - veľmi malé množstvo! Hey, veď ja ti pomôžem zdrhnúť. Možno mu počas úteku trošku ublížiš, ale vždy je to lepšie ako skončiť mŕtva niekde tri metre pod zemou. 

Alebo mu jednoducho povieš ako to všetko cítiš a potom keby že máš vážne umrieť, tak nebudeš nič ľutovať. Skutočne povzbudivé slová. Kde sa to všetko berie. "Justin?" otvorila som oči a spýtavo som sa na neho pozrela. "Poupátko nám chce niečo povedať?" neisto som na jeho otázku prikývla. "Tak hovor," pustil ma k slovu a otrávene pretočil očami. "Nemusím, ak to nechceš počuť," zase som pred ním uhla pohľadom. Prečo nie? V poslednom čase to robím dosť často. "Už si začala, tak vrav. Nech ten čas neletí nadarmo," odstúpil odo mňa a ruky si prekrížil na prsiach.